Tribúna 2, BIA, integrácia a tolerancia

Petar Luković, novinár

Milenko Perović, etik

Alpár Losoncz, filozof

Demian Smith, člen politickej rady Veľvyslanectva SŠA v Belehrade

Zsuzsana Szerenscés, novinárka

Dinko Gruhonjić, predseda Nezávislého spolku novinárov Vojvodiny

Prosím pani Szerencsésovú, aby otvorila tribúnu vlastným posúdením stavu menšinových – keď hovoríme o menšinových, nemáme na mysli iba národnostné menšiny – a marginalizovaných skupín dnes v Srbsku, predovšetkým v médiách, ktoré sú vlastne jej záujmovou sférou.

Hľa, prvý príklad: musíme spomenúť správu Bezpečnostnej informatívnej agentúry, o ktorej ste, určite, všetci počuli, a ktorá sa ocitla pred Výborom pre bezpečnosť Zhromaždenia Srbska, na základe ktorej, zjednodušene povedané, situácia vyzerá takto: v Srbsku je viac-menej, v zmysle bezpečnosti, všetko v poriadku, s výnimkou hrozieb a rizík, ktoré súvisia s národnostnými menšinami, či už je to juh Srbska, alebo Sandžak, alebo dokonca Vojvodina.

Čo je pre mňa, okrem hrozného ocenenia, osobitne symptomatické? To, ako sa na ocenenia reagovalo! Ak je to správa prijatá pred očami výboru zhromaždenia, to viacej nie je iba ocenenie BIA. Znamená, že ju už možno tlmočiť ako ocenenie strán v parlamente. To by teda bola prvá úroveň. Druhá úroveň, ktorá mňa ako novinárku zaujímala je nasledujúca: samozrejme, že sme vo verejnosti mali reakcie na také hrozné a proste absurdné ocenenie, ale mňa zaujalo nasledujúce (obmedzím sa na Vojvodinu, lebo tu pracujem): okrem nášho profesionálneho novinárskeho angažmánu, na základe ktorého bolo samozrejmé, že sa na komentáre takého tvrdenia a takého ocenenia spýtame videných politikov a predstaviteľov moci a strán (samozrejme, tuná sa mnohí ľudia ozvali a odsúdili, alebo vyjadrili počudovanie nad tým ocenením), nestalo sa, napríklad, že pokrajinská moc, či už Výkonná rada, alebo Zhromaždenie – vydali úradné oznámenie týkajúce sa správy BIA, a oznámenia sa vydávajú k mnohým i menej významným témam. Ako to, že napríklad pokrajinská moc – teda, teraz nehovorím o stranách – nepovažovala za potrebné aby sa samoiniciatívne, podmienečne povedané bez vyvolávania novinárov, o tom zmienila a povedala, čo si myslí.

Ešte jedna ilustrácia: približne pred týždňom – predpokladám, že ste si všimli, že bežala príliš seriózna médiová kampaň súvisiaca s tou udalosťou, – pokrajinskému tajomníkovi pre menšiny, pánovi Korheczovi, bol udelený dvojrečový osobný preukaz. To sa, pravda, aj stalo a médiá o tom informovali.

Prečo toto spomínam? Ak promócia tej udalosti bola zorganizovaná značne serióznejšie než niektoré iné, a bola, znamená, že to bolo dôležité. Čo sa však stalo? Neviem, koľkým vám je známe, ale pri tej príležitosti, keď pán Korhecz dostal vlastný osobný preukaz, a keď ho brali početné kamery a fotoaparáty, ukázalo sa, že je jeho meno v maďarčine, v tom osobnom preukaze, zapísané chybne. Čiže, v napísanom mene, tak po troche čudným pravopisom, ako to je v jednom inom jazyku, a trochu komplikovanejšom, niekto pochybil. Jedno písmeno bolo zvyšné, takže sa stalo, že sa tajomník volá Tamaš Korhenc.

Keď ide o menšinové práva, domnievam sa, bez ohľadu na to, či ide o národnostné menšiny, alebo hociktoré iné, že sme okrúžení istým druhom, povedala by som, kentaurizmu. Pokiaľ je čosi na generálnom, rétorickom pláne, všetci sa zasadzujeme za ich práva, keď sa však dostaneme k tomu, že to treba aj naskutku uskutočniť, vtedy to, namôjveru, vyzerá úplne inak.

(…)

Alpár, v akej miere sa veci zmenili od čias Miloševića dodnes, teda po prevrate 5. októbra, pokiaľ ide o multikultúrnosť?

Vo vzťahu k menšinám existujú rozdielne stratégie a rozdielne taktiky. Ak vylúčite niekoľko rozdielnych stratégií, napríklad, ak sa menšiny nechcú asimilovať, ak neexistuje ani možnosť genocídy, etnického čistenia a tak ďalej, vtedy máte dve krajnosti toho istého luku. Jedna krajnosť je ak chápete menšiny, všetky možné menšiny – pravda, to nie sú iba etnické menšiny – ako bezpečnostnú otázku. Druhá možnosť je, pravda, tá, povedané potroche pateticky, iedálna možnosť – chápať menšiny v zmysle spravodlivosti. V Srbsku sú príklady na obe možnosti, ako keby ste mali kyvadlo, ako keby ste vo verejnom diškurze mali kyvadlo, ktoré sa nahýňa raz k jednému pólu a, žiaľ, veľmi zriedkavo k tomuto druhému pólu. A, pravda, to je jeden vážny signál – toto, čo pred chvíľou bolo povedané, – že zrejme kyvadlo, z času-na čas, a práve v tejto chvíli, sa nahýňa, inklinuje k tomuto druhému pólu, znamená, že sú menšiny bezpečnostnou otázkou. Keď poviete, že sú menšiny bezpečnostnou otázkou, tým vyslovujete všeličo. Tu nejde iba, dalo by sa povedať, o obyčajné vyslovenie takejto diagnózy, lež sa na základe toho vyslovuje čosi veľmi temné vo vzťahu k tomuto politickému spoločenstvu. Takže sa musíme opýtať – aké je vlastne toto politické spoločenstvo, či má vôbec dáke tkanivo na spájanie, dáky druh minimálnej kochézie, ak menšiny naskutku predstavujú zaťažujúce bezpečnostné dimenzie a bezpečnostné aspekty. Je tu niekoľko kľúčových slov.

Začnem najprv toleranciou. Iste si všímate, že vo verejnom diškurze, najmä rôzni proponenti moci tak poľahky, tak zľahka vyslovujú slovo „tolerancia”, ako to možno robili stranícki aparátčikovia pred asi 20-30 rokmi. Máte dojem, že je tolerancia jedna veľmi ľahká, takmer technická vec. Ja by som povedal niečo iné, – že sa tolerancia, pravda, veľmi často, možno až príliš často používa ako zvolanie, ako deklaratívne zvolanie, pritom je to náročná vec. Problém je v tom, že toleranciu možno chápať na rôzne spôsoby a mienim, že toto je relevantné s ohľadom na dnešnú tému a tou sú, pamätáme sa, rozdielne menšiny, rozdielne marginalizované skupiny, lebo toto chápanie tolerancie, ktoré v Srbsku má prevahu, tak sa mi vidí, je relevantné vo vzťahu ku všetkým menšinovým skupinám. Mienim, že sa tolerancia v podstate chápe ako trpezlivosť. To je naskutku jedno z možných tlmočení tolerancie. Pravda, to nie je chápanie tolerancie, ktoré ja ospravedlním, ktorému poskytnem legitímnosť, príliš často však vo verejnom diškurze percipujem, v rôznych vystúpeniach politikov, že oni práve tak chápu toleranciu, ako trpezlivosť – ja ťa trpím, znamená, že ťa tolerujem.

Pripomeniem vám, ak mi Dinko dovolí zacitovať starého Goetheho, ktorý na jednom mieste hovorí: Takže ak sa povie – ja tolerujem – vtedy je to najväčšie možné poníženie. Naskutku, to musíme zvážiť ako vážne upozornenie, lebo ak toto politické spoločenstvo nie je v stave otočiť sa k takémuto chápaniu tolerancie, vtedy, žiaľ, budeme neustále vegetovať na tomto stupni, na tejto úrovni, kde menšiny, rôznorodé menšiny, zostanú ako bezpečnostná otázka alebo vec na trpenie. Lebo ak povie – tolerujem ťa preto, že ťa trpím – navidomoči vytvára hierarchický pomer – trpím ťa preto, že mám na to, a na tebe je aby si vytrpel moje trpenie – dovolím si pohrať sa slovami.

Profesor Perović, ako je dnes, podľa Vás, byť, povedzme, v Srbsku, povedzme Černohorec ako ste vy, alebo napríklad príslušník gay-lesbo populácie, alebo osoba s invaliditou, alebo osoba s fúzmi?! Teda, keď ide o morálku, čo je Vaším užším filozofickým odborom, existuje ona vôbec?

Takže, hľa, na túto otázku odpoviem najpriamejšie: v tejto krajine je zlé byť VÔBEC, až potom byť hoci kto, alebo hoci čo. Proste mienim, že, aby som príliš nerozšíril príbeh, aby zvýšil čas na priamejší rozhovor a na vaše otázky a observácie, hodím do hry dve tézy, ktoré sa, v nepriamom zmysle, týkajú aj médií v tejto spoločnosti.

Prvá téza je – na prvý pohľad bude znieť banálne, ale to, čo je banálne, nemusí byť nepravdivé, naopak, veľmi často vie byť zastrašujúco pravdivé, – my máme už zo dvadsať rokov spoločnosť, ktorá je znetvorená, ktorá je vykoľajnená, ktorá je excentrovaná z akejkoľvek normálnosti – v duchovnej sfére, v politickej sfére, v ekonomickej sfére, v kultúrnej sfére, v osvetovej sfére, v zdravotníckej sfére a tri bodky… Napočítajme absolútne všetky spoločenské sféry života. V znetvorenej a vykoľajnenej spoločnosti ani médiá nemôžu byť inakšie. Pravda, nezmyselné je klásť otázku, či je spoločnosť taká preto, lebo sú také médiá, alebo sú médiá také, lebo je taká spoločnosť. Odpovedať na túto otázku by bolo ako odpovedať na chýrečnú otázku, či je staršia sliepka alebo vajce, z prostého dôvodu, že je vzťah medzi spoločnosťou a médiami vždy jeden kruhový vzťah, lebo spoločnosť, alebo stav v spoločnosti vplýva, dokonca na najpriamejší spôsob, na stav v médiách, a potom aj spiatočne, médiá vplývajú ďalej na vykoľajňovanie a znetvorovanie spoločnosti. Čo chcem povedať? Všetky normálne paradigmy spoločenského života, akokoľvek sa volá spoločenský život za posledných 20 rokov v tejto spoločnosti, sú absolútne vykoľajnené, absolútne znetvorené. Touto spoločnosťou, suverénne, všetkými sférami, vládne absolútna nenormálnosť. Pravda, ťažko je zodpovedať na otázku, dokedy tá nenormálnosť potrvá. Já mám blízko k tvrdeniu, že tá nenormálnosť bola promovaná v období búrania predchádzajúceho socialistického systému ako spôsob istých politických intelektuálnych zoskupení, ktoré sa vtedy promovali, s ambíciou prebrať všetky modality moci v spoločnosti, aj politicko-ekonommické, kultúrne a tak ďalej, podľa vzorca nenormálnosti, takže, keby som mal zhrnúť do jednej jedinej syntagmy to, čo vládlo 20 rokov a čo vládne ešte vždy, je, podľa dákeho môjho úsudku, istý druh kleptonacionalizmu.

Je zrejmé, že vedúce politické a intelektuálne elity tejto spoločnosti, s úmyslom až po základy vyrabovať túto spoločnosť, systematicky produkujú absolútne nenormálne spoločenské idey, systematicky formujú zvrátené spoločenské vedomie, systematicky vnucujú spoločnosti úplne pomýlenú, nenormálnu percepciu skutočnosti. To je, podľa môjho úsudku, ten ničivý kancer tejto spoločnosti, ktorý sa nelieči ani na parlamentných voľbách, ktorý sa nelieči tak ľahko takou či onakou zmenou moci. To je niečo podstatne hlbšie. Vyrástli už generácie a generácie mladých ľudí v tejto spoločnosti, ktorí poznajú iba tú paradigmu spoločenského vedomia – kleptokratickú a kleptonacionalistickú. Všimnite si hociktorú udalosť významnú pre túto spoločnosť, ako vedúce ešalóny, ktoré modelujú túto spoločnosť, na to reagujú. Je úplne jedno, či ide o futbal, alebo o Čiernu Horu, alebo ide o Kosovo, alebo o privatizáciu firmy Knjaz Miloš, alebo o hocičo iné, absolútne o hocičo iné. Absolútne sa reaguje nenormálne. To, čo je v tejto spoločnosti normálne a čo bolo normálne, a čo sa pokúša zostať normálne, má absolútne gerilský status. Normálnosť v tejto spoločnosti proste má gerilský status. Jej sa nedostalo, za týchto 20 rokov, žiadnej serióznej politickej promócie, žiadnej serióznej kultúrnej, duchovnej, ekonomickej či hoci ktorej inej promócie. Ak máte znetvorenú spoločnosť, v ktorej sa produkuje paradigma absolútnej nenormálnosti, paradigma pomýlenej recepcie sveta, pomýlenej recepcie všetkého a všeličoho, je zrejmé, že tá spoločnosť nie je slobodná. Tá spoločnosť je hlboko závislá od programovaného bláznovstva, ktoré sa v nej systematicky produkuje.